kliatba
Vôkol hmla hustá, ticho hrobové,
tma polnočná, v diaľke žmúria svetlá úbohé.
Lúč mesačný preniká konármi stromov,
dopadá na pár stratených hrobov.
Mrak smútku čierni pri nich postáva,
čo sa stalo im sa len tak nestáva.
Pre kliatbu lásky úprimnej obaja zomreli.
Zaživa ich telá hrudy chladné zovreli.
Po deň dnešní trvá kliatba krutá,
iba mladá žena môže rozlomiť jej putá.
Ak z lásky čistej ucíti na perách bozk chlapca,
zruší sa kliatba pominie pasca.
Obaja šťastne budú z láskou večne žiť,
nieje tak ťažké tomu uveriť.